Odpustenie mi prinieslo slobodu a radosť

Pracoval som na manažérskej pozícii v nadnárodnej firme viac ako 10 rokov. Zo začiatku sme mali medzi zamestnancami takmer rodinné vzťahy. Tie sa však časom menili k horšiemu, jednak z dôvodu tlaku majiteľov na nás ako zamestnancov a jednak i samotnými zmenami v postavení a v kompetencii jednotlivých vedúcich pracovníkov. Toto zhoršovanie vzťahov, častejšie výmeny názorov na chod niektorých oddelení a celková zhoršujúca atmosféra mala vplyv aj na mňa, moje srdce postupne tvrdlo vo vzťahu k mojim kolegom (najmä k nadriadeným) a začal som hľadať príležitosť, ako firmu opustiť. V tomto období sa vedenie znížilo k praktike, ktorá bola síce nezákonná, ale vedenie ju využilo a doslova monitorovalo činnosť zamestnancov. Po odhalení tejto praktiky ma vzniknutá situácia úplne „dorazila“.

Moje, už z časti zatvrdnuté srdce, zatvrdlo takmer na kameň. Všimli si to aj spolupracovníci na výraze mojej tváre. Chodil som viac „namosúrený“, nevľúdny… Začal som chodiť na konkurzy a bol som rozhodnutý z firmy odísť. Vtedy prišla do môjho života tvrdá realita: diagnostikovali mi rakovinu. Mal som 43 rokov…

Po operácii a liečbe mi bol priznaný plný invalidný dôchodok. Už počas hospitalizácie mi pri návštevách moja manželka často šepkala do ucha, že sa musíme učiť odpusteniu. Ja som cítil, že už som dávno odpustil, ale nebolo to tak. Neskôr som počul nádherné prirovnanie o kábloch, ktoré sú vykopané zo zeme. Nevieme, ktorý je „živý“ a v prípade, že sa ich postupne dotkneme rukou alebo skúšačkou, zistíme, v ktorom ešte preteká prúd. Zistil som, že som mal takmer všetky „káble pod prúdom“.

V tomto období som stretol človeka, ktorý mi začal hovoriť o odpustení, o jeho dôležitosti a najmä o tom, že pri odpustení prioritne neriešim osobu, ktorej odpúšťam, ale seba. Zo začiatku mi to vôbec nedávalo zmysel: ja mám odpustiť??? Veď ublížené bolo predsa mne! Postupne som však pochopil, že odpustenie neznamená to, že teraz s osobou, ktorej odpustím, musím ísť zákonite na kávu. Môžem, ale nemusím. Pochopil som, že odpustenie je v prvom rade moje rozhodnutie a vôbec sa nemusím s osobami, ktorým odpúšťam, zákonite stretnúť.

A tak som si začal písať na papier ľudí, ktorých som uvrhol do osobného väzenia neodpustenia a vedome som im odpúšťal. Vždy, keď som bol sám, predstavil som si osobu, ktorej som chcel vedome odpustiť a nahlas som povedal: „Milan, odpúšťam ti, už sa na teba nehnevám, odpusti mi aj ty moje zlyhania voči tebe“. Takto som postupoval každý deň (vyhradil som si na to cca 10 minút denne). Začalo to spolupracovníkmi, postupne som prechádzal na rodinu, priateľov, známych, susedov… Zapisoval som si osoby, ktorým chcem odpustiť, na papier. Odpúšťal som a zároveň prosil o odpustenie denne dovtedy, kým som nepocítil, že som doslova otvoril brány väzenia a táto osoba mohla odísť na slobodu.

Občas sa stalo aj niečo nepredvídané, čo som neskôr pochopil, že sa volá dar sĺz – najmä keď som takto vedome odpúšťal svojim blízkym (manželke, deťom, mŕtvemu otcovi, mame, súrodencom…). Postupne som dostával inšpiráciu odpúšťať ľuďom aj z detstva, či zo študentských čias.

Môj život sa radikálne zmenil. Začal som sa cítil oveľa lepšie, doslova ľahšie, viac som sa usmieval a zmenu si všimli aj ľudia v mojom okolí. Dokonca som zažil osobnú návštevu vedenia spoločnosti s veľmi osobným darčekom a spontánnym priateľským rozhovorom. Okolo mňa sa jednoducho začali diať zázraky! Pochopil som silu odpustenia, i to, ako dokáže meniť nielen mňa osobne, ale i ľudí, ktorým odpúšťam a to bez toho, aby som sa musel s nimi osobne stretnúť.

Neskôr som prijal i fakt, že odpustiť môžem aj sám sebe, pokiaľ som na seba tvrdý, prípadne som niečo urobil, čo si často vyčítam. Taktiež som sa naučil odpúšťať i skupine ľudí (napríklad praktikám komunizmu, náboženským spoločenstvám, ktoré mi vadili a pod.). Najvyšší level, ktorý som v odpúšťaní pochopil, je fakt, že môžem odpúšťať i v zastúpení. Napríklad, môžem odpúšťať v zastúpení za mužov, národ, cirkev, ktorej som členom, skrátka môžem odpúšťať a prosiť o odpustenie aj v autorite, zastúpení tých, ktorých nejakým spôsobom reprezentujem.

Odpúšťanie prinieslo do môjho života slobodu a radosť a veľmi rád o týchto skúsenostiach hovorím s ľuďmi, ktorí zažívajú nejakú ťažkú životnú situáciu. Odpúšťanie a prosba za odpustenie sa stalo jednoducho mojím denným programom.

P.S. Dnes mám 55 rokov a rakovina navždy odišla z môjho života ☺

Peter