Odpúšťanie v šikane

Keď môj syn nastúpil do 5. ročníka základnej školy (bývame v Rakúsku), už v septembri som zistila, že ho traja problémoví spolužiaci šikanujú. Neviem, či dôvodom bolo, že syn má Aspergerov syndróm a prirodzene nevie, ako sa správať vo vzťahoch alebo tým, že tí spolužiaci boli tak problémoví, že niektorým z nich už v predošlých ročníkoch učitelia predpovedali, že skončia raz vo väzení. Faktom bolo, že som zrazu bola v situácii rodiča, ktorý čelí realite šikany jeho dieťaťa, realite, kde rakúske školstvo svojím systémom v podstate toleruje šikanu. (V EU je priemer šikany v škole 10 %, v AT 40 %. Teraz žiaľ stúpli obe tieto čísla).

Začala som chodiť pred školu vyzdvihovať syna. Hneď prvý deň som bola svedkom toho, že syna chlapci chytili a začali ho biť po hlave. Nedokázala som sedieť v aute a natočiť si to. Proste som vybehla z auta a chytila tých chlapcov a pohrozila im. Keď odchádzali, ukázali mi prostredník a mne bolo jasné, že nič neskončilo.

Išla som do školy a hovorila o tom s pani riaditeľkou, triednym učiteľom a integračnou učiteľkou. Pani riaditeľka sa ma opýtala, či syna bili z vonkajšej strany školského plotu alebo z vnútornej strany. Bolo to z vonkajšej strany, z ulice. Tak ma slušne odkázala, aby som zašla na políciu, pretože to nie je vec školy. Nezabudla mi pripomenúť, že je normálne, že si deti v tomto veku robila zle. Keď som argumentovala tým, že to môže prerásť v niečo horšie, len sa zasmiala a poznamenala, že sledujem veľa amerických filmov.

Situácia sa ale zhoršovala. Pribúdali udalosti, kde si všimli aj niektorí učitelia (tí, ktorí chceli vidieť), že syna šikanujú. Cez hodiny mu pľuli na hlavu, nehovoriac o tom, čo robili cez prestávky. Chlapci pred školou pokrikovali aj na mňa. Raz si ma pred školou našla mama jedného chlapca a začala kričať na mňa na celú ulicu, že som bila jej syna. Syn ju oklamal. Kričala, že ma udala na políciu. Pre istotu som teda zašla na políciu nahlásiť, že chlapci bijú syna. Policajt povedal, že už prijali udanie chlapca na mňa, že som ho bila a že sa išiel dať prehliadnuť lekárom, aké zranenia odo mňa utrpel. Nakoniec ten policajt povedal, že je to jeho syn. Bolo to ako zo zlého filmu: policajtov syn ma udal, že som ho zbila na ulici, keď práve toho chlapca som na ulici pri synovi ani nevidela. Mimochodom, ten chlapec mal nedávno zlomenú ruku, lebo sa s niekým pobil v škole. Okrem toho, že som si našla pár svedkov-detí, ktorí boli ochotní dosvedčiť, že videli, že tí chlapci bili môjho syna, som nemohla urobiť nič. Raz som videla sanitku pred školou a úplne mnou prešla hrôza, či sa niečo nestalo synovi, alebo či on zo zlosti niekomu niečo neurobil.

Dynamika akejkoľvek šikany narastá tým, že okolití pozorovatelia – v tomto prípade spolužiaci sa nepostavia aktérom. V triede sa nikto neozval a ani učitelia, ktorí si šikanu všimli, neurobili nič. Sami nevedeli zvládnuť týchto chlapcov na hodine. A tak šikana v škole pokračovala ďalej. Niekedy syn vyšiel zo školy s polámanými perami, s hrčou na hlave a plný zlosti. Bola som aj na lekárskom vyšetrení so synom a dokazovala som v škole, že musia veci riešiť. Do školy som chodila každý týždeň, ale nič sa nezmenilo. A zároveň som sledovala, či syn nemá znaky na psychike zo šikany, to by som ho musela urgentne vziať zo školy. Medzitým som spoznala viacero rodičov, ktorí svoje dieťa kvôli šikane na tejto škole premiestnili.

Asi sa tu každému ponúka otázka, prečo som školu nezmenila už dávno. S dieťaťom s aspergerovým syndrómom to nie je také jednoduché. Tieto deti nemajú radi žiadne zmeny. Jediné riešenie, s ktorým syn súhlasil, bolo presunutie do inej triedy na tej istej škole. Pri inom riešení hrozilo, že prestane rozprávať a spolupracovať v škole a nedonútil by ho nikto, aby to zmenil.

Ja som prežívala totálnu frustráciu, hnev na riaditeľku, na deti aj na integračnú učiteľku, ktorá medzitým zistila, že je jednoduchšie sa zbaviť jedného dieťaťa – môjho syna, ako troch, o ktorých sa rodičia nezaujímajú a nespolupracujú. Integračná učiteľka začala synovi nadávať do postihnutých a používala na neho všetky rakúske nadávky. Chodila som za susedami, aby mi vysvetlili, čo tie slová znamenajú, a tak sme si žiaľ, celá rodina v tejto oblasti obohatili slovník. Syn sa zas nedal a povedal integračnej učiteľke, že: „ty si postihnutá“, čo ju samozrejme ešte viac provokovalo k tomu, aby sa chodila sťažovať na neho k pani riaditeľke a aby mi zavolala a informovala ma vždy, keď môj syn niečo nevhodné urobil, aby mi dokázala, že problémom v triede je on. Už zabudla dodať, že syn napr. vyhodil plastovú fľašu von oknom, aby sa ochránil, lebo predtým chlapci plnú fľašu hádzali do neho. Navyše ja som synovi zdôrazňovala, že je dôležité, aby sa bránil. Som totiž presvedčená, že je lepšie, keď obeť sa bráni, ako pasívne v tejto situácii trpí. Dôsledky som bola ochotná znášať.

Zavolala som psychologičku do školy. Tá sa nakoniec z toho ospravedlnila. Zavolala som inú. Tá sa divila, ako odmietavo vystupovala pani riaditeľka a odmietla spolupracovať. Nakoniec mi pomohla aspoň zavolať inšpekciu do školy. Nepomohla ani inšpekcia. Pani riaditeľka mala kontakty a zdalo sa, že nikto na ňu nemohol. Potom bol apríl a to údajne je už neskoro na zmeny.
Ja som bola zúfalá. Cítila som toľko hnevu, nenávisti a chuť pomstiť sa napriek tomu, že som kresťan. Volala som k Bohu, odpúšťala som zas a znovu. Plakala som pred Bohom a nič sa nemenilo. Bola som v koncoch. Priznala som Bohu, že nemám riešenie a potrebujem Jeho riešenie, Jeho zásah. Dlho som sa snažila dosiahnuť sama riešenie. Nemyslím, že som mala doma sedieť so založenými rukami a len sa modliť. Ale potrebovala som Bohu viac dôverovať, že On to vie vyriešiť. Nakoniec som túto moju kapituláciu pred Bohom do hĺbky prežila. A zároveň mi bolo jasné, že Boh nevypočuje moju modlitbu, keď ja žijem v nenávisti a mám túžbu pomstiť sa. A tak som skoro 10 mesiacov denne odpúšťala pani riaditeľke, deťom, učiteľom, vyznávala pocity nenávisti, pomsty, hnevu a prosila Boha o odpustenie. A musím priznať, že každý deň, ako pribúdali nové udalosti, bolo pre mňa ťažké odpustiť.

Modlila som sa za zázrak, aby syna preradili do vedľajšej triedy, kde pár detí poznal. A len občas som poznamenala v modlitbe, že vrchol zázraku by bol, keby v tej triede, kam som chcela, aby syna preradili nebolo jedno dievčatko, ktoré ho už vlani bilo po hlave.

Cez prázdniny som si aj ja vydýchla, ale už koncom prázdnin som znovu cítila stres z toho, čo bude. Predpokladala som moje nasadenie sa smerom k psychologičke a aj rakúskemu ministerstvu. V prvý septembrový deň, asi po 20 minútach ako začala škola, volá mi synov triedny učiteľ. Hneď som stŕpla, čo sa zas stalo. Učiteľ mi oznámil, že syna preradili do inej triedy a či s tým súhlasím. Plakala som šťastím. Cítila som sa ako vdova, ktorá chodila prosíkať k nespravodlivému sudcovi, aby sa jej zastal a on to nakoniec urobil aj keď to pôvodne nechcel urobiť (Evanjelium Lukáša, 18 kapitola, 1-8 verš).

Ďakovala som Bohu. Synovi som doma dávala ešte rady, ako sa má vyhnúť tomu dievčaťu, s ktorým mal v minulosti problém, aby nevznikli ďalšie problémy. A syn mi oznámil: „Mami, ale veď ju vymenili namiesto mňa a poslali ju do tej triedy, kde som bol vlani“. Vyhŕkli mi slzy.

Boh urobil zázrak a splnil ešte aj to, o čo som sa ani neodvažovala prosiť.
Gabika M.